ČO SA UŽ 55 ROKOV SKRÝVA ZA SKRATKOU VÚDPAP
V rezorte školstva tú skratku zväčša poznáme; širšej verejnosti ale asi veľa nehovorí. O dianí v ústave, ktorý sa za ňou skrýva, však v minulom roku informovala väčšina slovenských médií: nekompetentné vedenie, nespokojnosť pracovníkov, prepúšťanie kritikov, protestná výpoveď sedemnástich zamestnancov, poslanecký prieskum, výmena riaditeľa. Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie.
Situácia v ústave sa po výmene riaditeľa upokojila. Väčšina tých, čo podali výpovede, sa vrátila, aj keď zatiaľ dostali nové pracovné zmluvy iba na jeden rok. Ja, hoci najskúsenejší vedecký pracovník ústavu, musel som sa neplatnosti zrušenia svojho pracovného pomeru domáhať na súde. Úspešne. Pred polrokom pritiahol pozornosť verejnosti príbeh protestujúcich zamestnancov VÚDPaP-u; teraz by som chcel tú pozornosť zamerať na príbeh ich päťdesiatpäťročného pracoviska. Čo to vlastne je ten VÚDPaP? Aký význam má pre spoločnosť existencia takéhoto ústavu? Aké úlohy plnil a mal by plniť? Aké je jeho poslanie?
Trocha histórie
V päťdesiatych rokoch minulého storočia pokladal komunistický establišment psychológiu (spolu s rodiacou sa kybernetikou) za „buržoáznu pavedu“; odbor nebolo možné na našich vysokých školách študovať. Na Univerzite Komenského začala katedra psychológie fungovať až v r. 1959. Presvedčiť o užitočnosti psychológie komunistických funkcionárov, ktorí v tej dobe rozhodovali o všetkom, nebolo vôbec jednoduché. Podarilo sa to Miroslavovi Bažánymu opakovaným poukazovaním na potrebu nielen zdravotnej, sociálnej a pedagogickej, ale aj psychologickej starostlivosti o nastupujúcu generáciu. Už v roku 1957 vznikla z jeho iniciatívy v Bratislave Psychologická výchovná klinika, ktorá mala poskytovať svoje služby deťom, učiteľom i rodičom. Bola tak prvým československým pracoviskom vznikajúceho poradenského systému, ktorý dnes v SR i v ČR existuje v rezorte školstva. Aby sa psychológovia v praxi mohli opierať o relevantné vedecké poznatky, založil doc. Bažány Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie, ktorý mal tieto poznatky získavať a sprístupňovať. Ústav vznikol uznesením Slovenskej národnej rady k 1. januáru 1964.
Jednou zo všeobecných zákonitostí psychického vývinu je, že tento vývin významne ovplyvňuje sociálne prostredie, v ktorom dieťa vyrastá, vrátane výchovy a vzdelávania. Preto bolo (a stále je) dôležité sledovať psychický vývin mladej generácie v našich konkrétnych podmienkach; preberaním poznatkov získaných v zahraničí nemožno vlastný výskum nahradiť. V oblasti výskumu mal VÚDPaP až do vzniku samostatných republík celoštátnu (federálnu) pôsobnosť v rámci vtedajšieho Československa. Do r. 1973 plnil tiež úlohu celoštátneho odborno-metodického centra psychologických výchovných kliník, ktoré boli neskôr (v r. 1978) premenované na pedagogicko-psychologické poradne. Metodické usmerňovanie pracovísk školského poradenského systému SR (dnes sú to centrá pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie a centrá špeciálnopedagogického poradenstva) má ústav na starosti doteraz.
Patopsychológia
Psychológiu si dnes už málokto pomýli s psychiatriou, ako to bývalo v minulosti. Ľudia sa neboja zverovať so svojimi problémami psychológom a očakávať od nich pomoc. Ale čo je to patopsychológia? Pred niekoľkými rokmi som musel istému televíznemu moderátorovi vysvetľovať rozdiel medzi patopsychológiou a parapsychológiou a ešte pred rokom vtedajší nekompetentný riaditeľ VÚDPaP-u podpísal dokument, v ktorom pracovisko nazýval Výskumným ústavom detskej psychológie a parapsychológie. Ten bizarný dokument neplatí a ten pán už nie je riaditeľom, problém s vymedzením patopsychológie však ostáva.
Tak po prvé: patopsychológia nie je parapsychológia (pseudovedecké skúmanie tzv. paranormálnych javov), ale seriózna psychologická disciplína zaoberajúca sa psychikou jednotlivcov, ktorí sa vyvíjajú odlišne od normy v dôsledku rôznych znevýhodnení, najmä postihnutí. Keďže dnes nepokladáme podobné odlišnosti za niečo patologické, označenie patopsychológia vnímam ako nepatričné. Odborníci radšej hovoria napríklad o psychológii ľudí s postihnutím. Teda po druhé: patopsychológia je historický termín, ktorý v názve ústavu a niekoľkých vysokoškolských katedier ostal zo zotrvačnosti. Doc. Bažány ho použil, keď zdôrazňoval potrebu výskumu psychického vývinu detí s rôznymi problémami, ktorú vtedajší mocní akceptovali o čosi viac, než výskum „normálneho“ psychického vývinu. VÚDPaP mal skúmať psychický vývin detí a mládeže (psychológia) vrátane psychického vývinu detí z rôznych minoritných skupín („patopsychológia“). Spočiatku sa jednalo najmä o deti s poruchami aktivity a pozornosti, správania, učenia a pamäti, problémami v psychomotorickom a mentálnom vývine a deti so zmyslovými postihnutiami, k tomu sa pridružil aj výskum rómskych detí (vtedy sa im hovorilo deti cigánskeho pôvodu).
Prínosy VÚDPaP-u
V ústave sa realizovali mnohé výskumy, ktoré pomohli odhaliť, ako rôzne podmienky prostredia a vzdelávania ovplyvňujú psychický vývin detí a mládeže. Na ich základe dávali odborníci ministerstvu školstva, prípadne iným inštitúciám, návrhy na úpravu týchto podmienok. V priaznivých obdobiach návrhy VÚDPaP-u pozitívne ovplyvnili spoločenskú, najmä výchovno-vzdelávaciu prax, v tých menej priaznivých ostali hlasom volajúceho na púšti. Vďaka poskytnutej slobode bádania bol ústav vždy generátorom myšlienok. Ich priame zavádzanie do praxe samozrejme nie je v rukách výskumníkov; niekedy sa sami čudujú, čo z ich myšlienok napokon úradníci urobili. Od deväťdesiatych rokov realizujú pracovníci ústavu aj vlastné praktické aktivity, ktoré by mohli byť modelom pre prácu s deťmi napríklad v poradenských zariadeniach.
Ktoré sú najvýznamnejšie úspechy ústavu? Predovšetkým odborná pomoc pri budovaní poradenského systému, ktorý sa v školskom rezorte etabloval a bez ktorého si dnes nevieme starostlivosť o mladú generáciu predstaviť. Rozšírenie pôvodne psychologického poradenstva o špeciálnopedagogické, ku ktorému došlo po r. 1989, je tiež výsledkom iniciatív pracovníkov VÚDPaP-u – tých, ktorí sa zaoberali deťmi so zmyslovými poruchami. Mimochodom, o rozvoj špeciálnej pedagogiky u nás sa pred rokmi zaslúžil ten istý Miroslav Bažány, ktorý založil Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie. Úlohou dňa je posilniť multidisciplinárne poradenstvo a prebudovať ho tak, aby mohlo poskytnúť podporu všetkým deťom, ktoré ho potrebujú, nielen tým s vymedzenými problémami.
Detské domovy dnes patria pod rezort práce, sociálnych vecí a rodiny a snažia sa poskytovať deťom starostlivosť rodinného typu či umiestňovať ich v náhradných rodinách. Pred rokmi fungovali v rezorte školstva a mali iba internátny charakter. A predsa už v sedemdesiatych rokoch minulého storočia vznikol v Trenčíne rodinný typ detského domova – Detské mestečko Zlatovce. Aj pri jeho zakladaní bol aktívny VÚDPaP.
Na prax zamerané boli aj výskumy detí s poruchami správania, ktorých závery viedli k posilneniu preventívnej funkcie poradenských zariadení. Pracovníkov venujúcich sa prevencii má dnes každé centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie. V časoch, keď deťom hrozí nebezpečenstvo najrôznejších závislostí a rastie výskyt šikanovania, je psychologická prevencia negatívnych javov čoraz dôležitejšia.
VÚDPaP bol tiež tým pracoviskom, kde sa psychológovia začali už pred štyridsiatimi rokmi zaoberať problematikou nadania a jeho rozvíjania. Bez výskumov nadaných detí a angažovanosti výskumníkov pri zavádzaní poznatkov z nich do pedagogickej praxe by dnes u nás neexistovali školy a triedy, kde sa nadaným osobitne venujú, ani možnosť rozvíjať talenty tzv. integrovanou formou, t. j. v bežných triedach podľa individuálnych vzdelávacích programov.
Myšlienku integrovaného vzdelávania rozpracovali po r. 1989 vo vtedajšom Československu ako prví práve odborníci z VÚDPaP-u. Spolu s ďalšími inštitúciami ju potom pomáhali uviesť do života. Dnes by mohli pomôcť Slovensku pri budovaní inkluzívneho školstva – teda školstva, ktoré je pripravené pracovať nielen so skupinami postihnutých či nadaných detí, ale s každým jedným žiakom podľa jeho individuálnych schopností, záujmov a potrieb. To nie je ľahká úloha a mnohí sa jej boja. Jej realizácia vyžaduje politické rozhodnutie a samozrejme financie. Jej odborné zabezpečenie sa nezaobíde bez výskumnej i praktickej práce psychológov.
VÚDPaP má zásluhu aj na vývoji psychologických testov, resp. úprave zahraničných testov, ktoré sa používajú pri psychologickej diagnostike detí. To je odborne, časovo i finančne veľmi náročná činnosť, preto je kvalitných testov u nás stále nedostatok. Avšak diagnostika nie je len testovanie. Odborníci z ústavu venujú veľkú pozornosť interpretácii testových výsledkov a ich kombinácii s kvalitatívnymi údajmi, na základe čoho sa vytvára psychologická diagnóza. Najnovšie poznatky z tejto oblasti sprostredkúvajú pracovníkom školských poradenských zariadení, ktorí ich potom aplikujú v praxi.
Priveľká dôvera v zjednodušené číselné výsledky testov je jedným z faktorov, ktoré stáli za veľkým počtom rómskych detí v špeciálnych školách. Výskum psychického vývinu tejto etnickej skupiny, ktorý je podmienený odlišnou kultúrou, jazykom a katastrofálnymi sociálno-ekonomickými podmienkami, v ktorých väčšina rómskych detí vyrastá, je ďalšou dôležitou úlohou VÚDPaP-u. Nie, výskum naše „rómske problémy“ nevyrieši. Jeho výsledky však môžu pomôcť pri projektovaní a zavádzaní opatrení, ktoré zvýšia šance rómskych detí získať vzdelanie. Nestačí nedávať ich do špeciálnej školy, ak v tej základnej skončia v 6. či 7. ročníku. Návrhy riešení sú k dispozícii. Vyžadujú zmenu školského systému. Čaká sa na politickú vôľu.
Detské centrum
Ešte neodoznelo revolučné nadšenie roku 1989, keď Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie dostal ponuku vybudovať v spolupráci s Univerzitou Komenského v Bratislave pracovisko podľa vzoru Kinderzentrum München. Tak vzniklo Detské centrum ako organizačná zložka VÚDPaP-u, v ktorej výskumníci spolu s ďalšími odborníkmi poskytujú priame služby deťom s najrôznejšími problémami. Služby sú ambulantné (diagnostika, poradenstvo, terapia) aj pobytové (diagnosticko-terapeutická skupinka detí s postihnutím a celodenná výchovno-vzdelávacia starostlivosť v inkluzívnej skupine predškolských detí). Práca v inkluzívnej skupine, v ktorej je až tretina detí s rôznymi druhmi postihnutia, dovoľuje overovať progresívnu formu edukácie, ktorú sa, žiaľ, doposiaľ nepodarilo zaviesť do materských škôl, kde podľa platných predpisov možno do triedy začleniť maximálne dve takéto deti.
Služby v Detskom centre sa poskytujú celým rodinám a okrem psychológov sa na nich podieľajú (resp. podieľali) špeciálni pedagógovia, logopéd, sociálny poradca, fyzioterapeutky, a na úväzok detský neurológ i detský psychiater. Vyhľadať ich môže ktokoľvek; veľa klientov odporúčajú do Detského centra rutinné poradenské zariadenia, najmä ak sa jedná o zložitejšie prípady, ktorých riešenie je nad ich sily. Ak o to centrá pedagogicko-psychologického alebo špeciálnopedagogického poradenstva požiadajú, poskytujú im odborníci z Detského centra konzultácie a konziliárne vyšetrenia ich klientov.
Pracovisko zabezpečuje tiež školiace služby (exkurzie, stáže, cvičnú prax) študentom psychológie, špeciálnej a liečebnej pedagogiky a sociálnej práce. Plní tak funkciu cvičného zariadenia pre vysoké školy pripravujúce odborníkov na prácu s deťmi.
Fungovanie Detského centra pri výskumnom ústave prináša výhody ako vede, tak praxi. Deti sa tu dostanú k takým formám starostlivosti, ktoré nie sú bežne k dispozícii v rutinných zariadeniach. Výskumníci získavajú praktické skúsenosti, zvyšuje sa ich citlivosť na problémy praxe, môžu tu odskúšať nové postupy vrátane prípravy výskumných metodík, môžu tu realizovať aj niektoré výskumy.
Peripetie výskumného ústavu
Strnulosť, akási bezčasovosť komunistického obdobia mala jednu paradoxnú výhodu. Keď sa raz podarilo presvedčiť vládcov o potrebnosti psychologického výskumu dieťaťa a založiť VÚDPaP, ústav pracoval bez veľkých výkyvov vyše dvadsať rokov. Nie, že by medzi psychológmi a zriaďovateľským ministerstvom nevznikali nedorozumenia, ale až v časoch, keď už bol režim v agónii, napadlo komunistov, že psychológov treba dostať pod prísnejšiu ideologickú kontrolu. Preto v roku 1989 zlúčili VÚDPaP s Výskumným ústavom pedagogickým. Vzápätí režim padol a v r. 1990 bol psychologický ústav obnovený ako samostatné vedecké pracovisko s vlastnou aplikačnou bázou – minister Kováč ho poveril zriadením Detského centra.
Nová doba priniesla extrémne časté striedanie ministrov školstva, v ktorých rezorte VÚDPaP pôsobí. Temer každému bolo treba odznova vysvetľovať, čomu tento inštitút vlastne slúži. Typická je otázka jedného z bývalých vysokých ministerských úradníkov: „A na čo ministerstvu ten ústav je?“ Že VÚDPaP nie je v rezorte kvôli ministerstvu, ale preto, aby bol užitočný deťom, ich rodičom, učiteľom, školám a školským zariadeniam, to ho nenapadlo. Vyskytla sa aj úvaha: „Na čo ešte robiť psychologické výskumy, keď už boli urobené?“ Že sa podmienky, v ktorých deti vyrastajú, neustále menia, a že teda zistenia spred rokov nemusia platiť pre súčasnú generáciu, to úradníčke, ktorá rozmýšľala, ako prípadným zrušením VÚDPaP-u ušetriť, nedošlo.
Pre niektorých ministrov a ich ľudí bolo tiež ťažké pochopiť, prečo je súčasťou výskumného ústavu praktické pracovisko. Chceli ho odčleniť a transformovať na bežnú pedagogicko-psychologickú poradňu. Ministerka Lubyová zasa navrhovala premeniť ho na štandardnú materskú školu. Súčasná riaditeľka sa preto rozhodla zvýrazniť funkcie, ktorými sa Detské centrum pri VÚDPaP-e líši od rutinných zariadení, aj zmenou jeho názvu na Detské centrum pre vzdelávanie a výskum.
Prvé porevolučné roky dopriali výskumníkom (a nielen im) dostatok slobody, čo sa pozitívne odrazilo na výsledkoch ich vedeckej aj aplikačnej práce. Postupne však ministerskí úradníci čoraz častejšie začali VÚDPaP-u priamo zadávať úlohy, často aj také, ktoré nesúviseli s jeho odborným zameraním. Potom prišli európske fondy a ich čerpanie sa stalo dôležitejšie než plnenie cieľov, pre ktoré boli jednotlivé priamo riadené organizácie ministerstva školstva zriadené. Ústav mal šťastie. V rokoch 2013-15 riešil národný projekt za 15 mil. eur. zameraný na problematiku poradenstva, ktorá patrí k jeho prioritám. Nebol to výskumný projekt; jeho hlavným výsledkom bolo vytvorenie internetovej platformy Komposyt, ktorá môže poradenským pracovníkom uľahčiť ich prácu. Všetky ostatné úlohy ústavuale bežali ďalej.
Od roku 2015 však VÚDPaP zápasí s problémami, z ktorých sa doteraz nespamätal. Pred ukončením národného projektu vymenil minister Draxler dlhoročného riaditeľa za veľmi nekompetentnú osobu zo súkromného sektora. Keď pochopil svoj omyl, odvolal ju, riadením poveril dovtedajšiu zástupkyňu a vypísal nový konkurz. Psychologička, ktorá ho vyhrala, nebola vo funkcii ani 5 mesiacov, keď ju vymenil minister Plavčan. Ním menovaný riaditeľ (mimochodom lekár s chirurgickou atestáciou) nerozumel psychológii ani výskumu; za dva roky svojho pôsobenia stihol pracovisko celkom zdevastovať. (Možno ho viac zdevastovali jeho zástupkyne, avšak zodpovednosť z neho ako riaditeľa nikto nesníme.) Po medializovaných protestoch zamestnancov i rodičov, ktorých deťom poskytovali odborníci z VÚDPaP-u svoje služby, inštalovala ministerka Lubyová novú riaditeľku – tentoraz sociálnu pracovníčku. Tá našla mŕtve duše, prázdnu ústavnú pokladnicu a neschválený návrh nového národného projektu požadujúci cca 44 miliónov eur z fondov EU. Jej hlavným cieľom je projekt zreálniť a upraviť tak, aby mal šancu prejsť. Pravdepodobne aj priniesť niečo užitočné. Ale opäť nepôjde o výskum.
Budúcnosť
Organizácie v zriaďovateľskej pôsobnosti štátu podliehajú na Slovensku zmenám pri každej zmene vlády, niekedy aj častejšie. To im nevyhnutne komplikuje možnosť kontinuálne odborne pracovať. Exemplárnym príkladom je Štátny pedagogický ústav, kde sa mení riaditeľ po každých voľbách, lebo táto inštitúcia musí riešiť aj ideologicky motivované úlohy: SNS presadilo zmeny v učebniciach dejepisu, KDH zavedenie povinného náboženstva, SDKÚ povinnú angličtinu… Psychológia stojí mimo ideologických sporov; VÚDPaP mal preto šťastie – striedajúci sa ministri ho dlhodobo nechali pracovať pod odborným vedením. Riadenie jeho činnosti nevnímal nik okrem psychológov samotných ako zaujímavú výzvu a už vôbec sa nedalo pokladať za lukratívne. Prišiel však čas európskych projektov a rezortné organizácie sa mohli stať prijímateľmi európskych peňazí. Idey prestali byť dôležité. Kým za prvé polstoročie existencie VÚDPaP-u stálo na jeho čele postupne päť riaditeľov, za posledné štyri roky ho vedie už šiesta osoba.
V tomto kontexte je o perspektívach ústavu naozaj ťažko uvažovať. Bude mať nová pani riaditeľka to šťastie, že získa národný projekt (opäť zameraný na poradenstvo) a povedie ústav aj po najbližších voľbách? Dôležité je, aby sa obklopila odborne zdatnými spolupracovníkmi. Jej snaha omladiť pracovisko je chvályhodná. Ale pozor – vo vede, ale ani v poradenstve a klinickej psychológii nefunguje jednoduché „kus za kus“. Ak by odišli skúsení pracovníci a mladých nebude mať kto viesť a učiť, naruší sa kontinuita a ústav nebude môcť úspešne plniť úlohy, pre ktoré bol zriadený a ktoré plnil doteraz. Odborná pomoc poradenským pracovníkom, ale aj učiteľom, deťom a rodičom, sa musí opierať predovšetkým o výsledky vedeckého výskumu. Riaditeľka je zatiaľ plná entuziazmu. Snaží sa. Pozorne počúva, čo jej hovoria skúsení výskumníci. Počúva a musí počúvať samozrejme aj to, čo jej hovorí ministerka a ministerskí úradníci.
Kľúčový pre najbližší osud ústavu bude postoj ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR. Ostane VÚDPaP výskumným ústavom s užitočným presahom do praxe a metodických činností, alebo sa zmení prioritne na projektovú kanceláriu, podobne ako MPC a ďalšie priamo riadené organizácie rezortu? Európske fondy raz vyschnú. Potreba sledovať psychický vývin mladej generácie v meniacich sa podmienkach však pretrváva a pretrvá. Ignorovať ju by bolo nesmierne krátkozraké.
Vladimír Dočkal
detský psychológ, 46 rokov zamestnanec VÚDPaP-u